Základná definícia

Klinická onkológia je špecializovaný medicínsky odbor, ktorého hlavným zameraním je komplexná diagnostika – včasné rozpoznanie patologických zmien v organizme, a zahájenie optimálneho liečebného postupu, ako aj následná starostlivosť o pacientov s onkologickými ochoreniami.

Onkológ svoje úsilie neorientuje len v smere eradikácie primárneho ochorenia, ak je takýto cieľ za daných okolnosti možný, alebo kontroly jeho ďalšieho priebehu, ale veľkú dôležitosť kladie aj súbežným snahám o zabezpečenie optimálnej miery kvality života dotknutej ľudskej bytosti vo všetkých fázach tohto procesu – „ad meliorem vitam“. Podporná starostlivosť nie je vyhradená len pokročilým štádiám ochorenia. Je súčasťou komplexnej starostlivosti o pacienta. Zameriava sa na zvládanie fyzických a psychosociálnych ťažkostí s cieľom maximalizovať kvalitu života daného jedinca.

Charakteristika onkologických ochorení a popis karcinogenézy na podklade prieniku histórie a modernity

Onkologické ochorenia nie sú žiadnym novým druhom ochorení. Takéto konštatovanie platí napriek nejakému všeobecnému presvedčeniu šíriacemu sa medzi laickou verejnosťou o tom, že „v minulosti žiadne rakoviny neboli“. Toto nie je pravda. Rakovina sprevádza človeka po stáročia. Vysokoškolský profesor na lekárskej fakulte v Paríži, známy francúzsky patológ Pierre Eugène Ménétrier napísal: „Tento príbeh sa navyše dá zhrnúť do troch fáz, ak berieme do úvahy len podstatné zmeny v praktických poznatkoch a teoretickej interpretácii rakoviny: 1. od Hippokrata po Bichata, alebo od počiatkov vedeckej medicíny až po koniec 18. storočia (staroveká fáza medicíny, z patogénneho hľadiska takmer úplne imaginárna); 2. od konca 18. storočia k aplikácii mikroskopu pri štúdiu nádorov (prechodná fáza a prvotné pokusy o zavádzanie nových metód skúmania); 3 moderná fáza, ktorá začína mikroskopickým štúdiom nádorov a pokračuje až do súčasnosti. (Cancer, 1908)“ Významný anglický onkológ Ernest Francis Bashford, vo svojej práci „The Application of Experiment to the Study of Cancer“, v týchto súvislostiach napísal: „Navrhujem zvážiť najmä aplikáciu experimentálnej metódy na štúdium rastu a ukázať, ako veľmi sa poznatky posunuli od prvého experimentu s rakovinou v roku 1773.“

Čo teda je rakovina? Nejakú tú základnú definíciu si môžeme požičať od chirurga, niekdajšieho dekana lekárskej fakulty Henryho Arnotta, ktorý prednášal predmet „Patológia“ a takýmto spôsobom zachytil prevažujúce názory kolegov vo svojom odbore: « Bežný argument praktického chirurga znie asi takto: „Keď hovorím o rakovine, mám na mysli nádor, ktorý sa vráti, ak ho odstránim, ktorý sa pravdepodobne nakoniec objaví aj v určitých vnútorných orgánoch, a proti ktorému som takmer bezmocný pri akomkoľvek pokuse o jeho úplné odstránenie z organizmu. Čo sa týka anatomických znakov, stačí mi, že nádor infiltruje tkanivá, medzi ktorými rastie.“ (Cancer – Its Varieties, Their Histology and Diagnosis, 1872) » Takto nejako by mohla vyzerať stručná definícia malígneho typu nádorového ochorenia, ktorá sa všeobecne rozumie pod označením „rakovina“. Ibaže toto nie je súhrnou definíciou pre všetky onkologické ochorenia.

Pokiaľ hovoríme o onkologických ochoreniach, tak z biologického hľadiska hovorime o zmenách vzniknutých v dôsledku dysregulácie bunkového cyklu, čím rozumieme nekontrolovaný rast buniek [viď mutácie v kľúčových génoch – najmä v onkogénoch (napr. KRAS, MYC) a génoch zodpovedných za supresiu nádorového rastu (najmä TP53); porucha prirodzeného delenia buniek, apoptóza a strata schopnosti podliehať programovanej smrti a podobné mechanizmy, pozn.] Tieto zmeny môžu mať v prípade nádorových ochorení charakter: buď benígny [nezhubný, lokálne vymedzená pôsobnosť], alebo malígny [zhubný, s potenciálom ďalšej invázie a metastázovania]. Absolvent Harvardu, americký patológ Simeon Burt Wolbach k tomuto napísal: „Novotvary sa vyskytujú ako benígne formácie buniek, ktoré nie sú vo svojej podstate život ohrozujúce, a ako malígne útvary buniek, ktoré sú nepriaznivé pre život človeka. Benígne nádory zostávajú lokalizované a sú zvyčajne ostro ohraničené od normálnych tkanív, v ktorých vznikajú. Ich bunky, a často aj ich štruktúra, sa podobajú bunkám normálnych tkanív a ich hlavný vplyv je mechanický – spôsobujú deformácie alebo tlakové účinky. (New Growths and Cancer, 1922)“ Ešte lepšie tento rozdiel medzi „benígnym“ a „malígnym“ vykreslil, niekdajší lektor anatómie, chirurg John Bland-Sutton: „Táto neurčitosť je v súvislosti s rakovinou mimoriadne dôležitá, pretože takmer všetky nezhubné nádory sú uzavreté v mäkkom vaku alebo kapsule, ktorá ich izoluje od okolitých tkanív. V prípade zapuzdrených nádorov môžete urobiť rez do kapsuly a nádor vybrať tak ľahko, ako sa zrelý banán vyberie zo šupky. V prípade rakoviny to tak nie je; nemožno voľným okom, prstami… určiť jej hranice. Tento zvláštny nedostatok ohraničenia rastu je jedným z najcharakteristickejších, ako aj najnebezpečnejších znakov rakoviny. (Cancer Clinically Considered, 1909)“ „…liečbu rakoviny ovláda jeden kľúčový pojem, a to, že rakovina je spočiatku lokalizovaná lézia. Až v neskoršom štádiu svojho vývoja postihuje lymfatické uzliny a generalizuje sa. (Notice sur le Cancer, 1909)“ Belgický chirurg Charles Willems sa snažil týmito slovami objasniť najpodstatnejší znak rakoviny: potenciál stať sa celosystémovým ochorením, existenciu predispozície k ovládnutiu ľudského organizmu, ktoré môže a napokon viesť až k usmrteniu človeka.

Na záver tejto časti, ešte jedno upozornenie od bývalého profesora chirurgie (onkologické ochorenia) na Newyorskej postgraduálnej lekárskej fakulte Daniela Lewisa. Toho zaujala problematika nazvaná termínom: „pre-kancerózne štádia“ a konštatoval: „…mnoho prípadov […] non-maligných chorôb, u ktorých sa zistilo, že sú prekurzormi rakoviny. (Cancer, and Its Treatment, 1892)“ Tieto skutočnosti neraz vedú k rozhodnutiu o: „…odstránenie mnohých nevinných lézií, u ktorých sa občas pozoruje vznik rakoviny… (Cancer – Its Cause and Treatment, 1915)“ Inými slovami: aj nemalígne ochorenia sa môžu, za istých okolností, zvhnúť a rozvinúť do podoby malígneho. Veľmi podstatným termínom v otázkach rozvoja onkologického ochorenia, veľakrát významným determinantom, je pojem – iritácia: « …je oveľa pravdepodobnejšie, že množstvo podmieňujúcich okolností sú zodpovedné za podráždenie, dlhotrvajúce, ktoré sa pri dôkladnom vyšetrení vždy ukážu ako súvisiace so zhubnými nádormi. […] …Dr. Max Verworm [nemecký fyziológ, pozn.], stanovil princíp, že každá choroba predstavuje narušenie fyziologických procesov bunkového života organizmu a harmónie v ich spoločnom fungovaní. V tomto zmysle pravdepodobne neexistuje jediná „príčina“ rakoviny, ale množstvo podmieňujúcich, dráždivých okolností, ktoré podnecujú… (Cancer and Civilization, 1923) »

Filozofia poskytovania zdravotnej starostlivosti a etika praxe

Postupy ambulantnej praxe v tomto odbore stoja na štyroch základných pilieroch:

1. Najdôležitejším pilierom modernej onkológie je cielená aktivita zameraná na predchádzanie chorobe – prevencia. Členovia špeciálneho výboru Americkej spoločnosti pre boj proti rakovine sa vo svojej správe zhodli na nasledovnom: „Štatistiky, žiaľ, dokazujú, že priemerný pacient sa rakovinou po zistení, že sa ním niečo nie je va poriadku, čaká týždne, mesiace, dokonca rok alebo aj viac, kým vyhľadá lekársku pomoc a absolvuje liečbu. Prečo je to tak? Jedným za dôvodov je pravdepodobne to, že si pacienti neuvedomujú, že rakovina začína takýmito malichernými začiatkami, alebo ak majú podozrenie, že by mohli mať rakovinu, ignorujú ho alebo sa ho pred sebou snažia zatajiť (vytesniť z vedomia) – buď [z dôvodu] fatalistického zúfalstva, alebo falošného a osudového zľahčovania. (What Everyone Should Know About Cancer)“ Prevenciu rozlišujeme: 1. eliminácia rizikových faktorov, ktorých výskyt sprevádza karcinogénne riziko; 2. skríningy a aktívne vyhľadávanie prekanceróznych stavov a nádorových ochorení v asymptomatickej fáze, kedy je liečba najúčinnejšia; 3. prevenciu recidívy po liečbe, monitorovanie vedľajších účinkov terapie a pod.
2. Celý liečebný proces zastrešuje najhlavnejšia zásada v zdravotníctve, a tým pádom aj v onkológii – „primum non nocere“ [najprv neuškodiť], v našom kontexte vnímaná najmä v súvislostiach s riadením možných vedľajších negatívnych účinkov liečby [analýza pomeru prínosov a rizík], kde sa snažíme dosiahnuť maximálny protinádorový efekt pri minimálnom poškodení zdravých tkanív a orgánov.
3. Kvalitná onkologická liečba sa riadi princípmi medicíny založenej na dôkazoch [„evidence-based medicine“].
4. Táto prax si zároveň vyžaduje individuálny prístup ku každému pacientovi. Všetky onkologické ochorenia sú viac-menej jedinečné vo svojom priebehu, tak ako je aj každý pacient individualitou, a teda unikátny, a preto je zo strany lekára nevyhnutné pristupovať v zmysle pravidla – „casus per casum“.

Diagnostika a štádium ochorenia

Základom každej úspešnej liečby je presné stanovenie diagnózy. Takáto definícia so sebou prináša charakteristiky ako napr.: „…smer, ktorým sa bunky zvyčajne diferencujú…, (The Growth of Cancer, 1905)“ zvyčajná agresivita správania a pod., ktoré umožňujú účinnejšie stanovenie liečby a lepšiu predikciu ďalšieho vývoja choroby. Z hľadiska diagnostiky je najpodstatnejšou zásadou: skorá identifikácia. K tomuto účelu sa využívajú:

• ambulantné (klinické) vyšetrenie: zber anamnézy [vek, zdravotná história, komorbidity, určenie stavu kondície (napr. „Karnofsky score“, „ECOG performance status scale“ a pod.)], fyzické prehmatanie [palpačné nálezy], krvné odbery [laboratórne parametre vrátane špecifických nádorových markerov realizované v závislosti od požiadavok konkrétného prípadu, napr. CEA, CA 15-3, CA 19-9, PSA a pod.)];
• vizualizačné (zobrazovacie) metódy: ultrazvuk, RTG, CT, MRI (magnetická rezonancia), PET-CT (pozitrónová emisná tomografia) pre určenie prípadnej presnej lokalizácie, rozsahu zmien a správania nádoru;
• Histopatologické vyšetrenie (biopsia s histologickou analýzou): odber vzorky tkaniva na mikroskopický rozbor, ktoré určí druh a presnú špecifikáciu nádorového [napr. sledovanie špecifických biomarkerov pre výber cielených alebo imunitných terapií, ako sú: PD-L1, HER2, MSI-H/dMMR a pod.] Moderná patológia dnes umožňuje dokonca až tzv. „molekulárne profilovanie nádoru“ [napr. identifikácia špecifických genetických alterácií (EGFR, KRAS, BRAF), pozn.], ktoré predstavuje diagnostický podkladový materiál pre nadväzujúce prispôsobenie liečby špecifickým vlastnostiam konkrétneho ochorenia. V čoraz väčšej miere sa používajú moderné techniky ako napríklad „tekutá biopsia“ [analýza cirkulujúcej krvi].

Kľúčovým pojmom v oblasti diagnostiky nádorových ochorení je všeobecne užívaná klasifikácia TNM [„TNM Classification of Malignant Tumors“] – systém hodnotenia rozsahu ochorenia: veľkosť primárneho nádoru (T), zapojenie lymfatických uzlín (N) a prítomnosť vzdialených metastáz (M). Tieto dáta sú doplnené o údaj vyjadrujúci stupeň diferenciácie (G – grading). Poznanie takýchto faktorov definuje štádium ochorenia, znalosť čoho je kľúčová a klinickému onkológovi neskôr umožňuje určiť najvhodnejšiu liečebnú stratégiu.

Liečebný plán, liečebné postupy a metódy

Kľúčovým prvkom liečby je multidisciplinárna koordinácia. Klinický onkológ tu hraje ústrednú úlohu – pôsobí ako hlavný koordinátor celého liečebného procesu, ktorý prepája prácu chirurgov, hematológov, patológov, rádioterapeutov a ďalších zdravotníckych špecialistov s cieľom vytvoriť komplexný terapeutický plán. Práve táto spolupráca a prehodnotenie nálezu so všetkými dotknutými odborníkmi – v rámci rôznych podôb „consilium“ [niekedy označované aj ako MTB „Multidisciplinary Tumor Board“] – rapidne zvyšuje pozitívne prognózy úspechu liečby pacienta. Aplikované liečebné postupy zvyčajne zahŕňajú jednu alebo kombináciu niekoľkých z uvedených metód:

• chirurgická liečba: chirurgické odstránenie nádoru s dostatočným okrajom zdravého tkaniva [„clear margins“];
• rádioterapia (ožarovanie): lokálne využitie ionizujúceho žiarenia;
• systémová liečba: chemoterapia, ako aj moderné prístupy, vrátane hormonálnej terapie či cielenej terapie [„targeted therapy“] a imunoterapie aktivujúcej vlastný imunitný systém pacienta.

Liečba sa zvyčajne aplikuje taktiež ako:

• neoadjuvantná liečba: pred operáciou na zmenšenie nádoru;
• adjuvantná (zaisťovacia) liečba: po operácii na prevenciu recidívy;
• paliatívna liečba: zameranú na úľavu od príznakov a kvalitu života.

Výber optimálneho postupu je vždy založený na zohľadnení konkrétnych potrieb pacienta, čiže na dôkladnom zvážení špecifických charakteristík nádoru a celkového zdravotného stavu pacienta.

Monitoring / Dispenzár – sledovanie pacienta

Starostlivosť o onkologického pacienta pokračuje aj po ukončení aktívnej liečby. Takýto pacient je následne monitorovaný a prechádza do režimu dlhodobého sledovania (dispenzarizácia), zahŕňa pravidelné monitorovanie a rýchlu detekciu možných recidív, ktoré je nevyhnutné pre ďalšiu stabilizáciu zdravotného stavu pacienta. Ak hovoríme o „kompletnej remisii“, tak to znamená absenciu klinicky detegovateľných prejavov ochorenia, tj. žiadne známky ochorenia nie sú aktuálne zistiteľné, ale riziko recidívy napriek tomu zostáva, a preto je dôležité dodržiavať kontrolný harmonogram. Celkovým cieľom klinickej onkológie je totiž nielen maximalizácia pozitívneho účinku liečby, ale rovnako aj maximálne možné zachovanie, a pokiaľ možno za daných okolností, aj nepretržitá snaha v smere zlepšovania a udržania kvality života pacienta po prekonaní ochorenia, s čím nutne súvisí realizácia takých opatrení, aby nedošlo k opätovnému návratu ochorenia.

Zoznam použitej literatúry

1. ARNOTT, Henry. Cancer – Its Varieties, Their Histology and Diagnosis. Londýn (Anglicko) : J. & A. Churchill, 1872. cca. 160 strán.
2. BASHFORD, Ernest Francis. The Application of Experiment to the Study of Cancer / From „Science Progress“ no. 5, july 1907. (Anglicko), 1907. 29 strán.
3. BASHFORD, Ernest Francis.The Growth of Cancer. Londýn (Anglicko) : Medical Society of London, 1905.
4. BLAND-SUTTON, John. Cancer Clinically Considered. Londýn (Anglicko) : James Nisbet & Co., 1909. 133 strán.
5. BULKLEY, Lucius Duncan. Cancer – Its Cause and Treatment. New York (USA) : Paul B. Hoeber, 1915. 239 strán.
6. HOFFMAN, Frederick Ludwig. Cancer and Civilization / Read Before The Belgian National Cancer Congress. Newark (USA) : Prudential Press, 1923. 35 strán.
7. LEWIS, Daniel. Cancer, and Its Treatment. Detroit (USA) : George S. Davis, 1892. 134 strán.
8. MÉNÉTRIER, Pierre Eugène. Cancer. Paríž (Francúzsko) : Librairie J.-B. Bailière et Fils, 1908. 662 strán.
9. What Everyone Should Know About Cancer – A Hanbook for the Lay Reader. (USA) : American Society for the Control of Cancer, 1922. 26 strán.
10. WILLEMS, Charles. Notice sur le Cancer. Brusel (Belgicko) : Ministère de L'intérieur et de L'Agriculturee – Du Service de Santé et de L'Hygiène, Commission Nationale du Cancer, 1909. 11 strán.
11. WOLBACH, Simeon Burt. New Growths and Cancer / Harvard Health Talks. Harvard University Press + Oxford University Press + Humphrey Milford, 1922. 54 strán.

Upozornenie

Prevádzkovateľ portálu „Môcť.sk“ nenesie žiadnu právnu alebo materiálnu zodpovednosť za akékoľvek zdravotné následky, chyby v diagnostike či liečbe vyplývajúce z použitia týchto informácií namiesto odborného lekárskeho posúdenia. Všetky rozhodnutia týkajúce sa ľudského zdravia by mali byť VŽDY konzultované s kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom. Uvedený obsah slúži ako všeobecná edukatívna pomôcka a má výhradne informatívny charakter. Obsah uvedený v tomto informačnom bloku predstavuje obsah vytvorený prevádzkovateľom portálu Môcť.sk, a ako taký nemusí vyjadrovať názory, postupy ani odborné stanoviská konkrétneho lekára.

© Môcť.sk

Výber lekára

Napriek tomu, že Janko Jesenský zvykol hovorievať: „…je najlepšie a najlacnejšie lekárstvo prechádzka na čerstvom povetrí, (Demokrati, 1934)“ nespočetnekrát človek toho lekára, odbornú kapacitu v bielom plášti s adekvátne vybavenou ordináciou, navštíviť – predsa len – potrebuje, resp. neraz vyslovene musí. Pozrime sa preto teraz spoločne na to, aké povinnosti sú nerozlučiteľne späté s výkonom činností osoby zastávajúcej pozíciu – doktor medicíny, lekár, aký charakter má takéto povolanie, keďže práve ono kladie mimoriadne vysoké odborné a etické nároky, čo sa týka princípov určujúcich: „…správne profesionálne konanie s ohľadom na práva samotného lekára, jeho pacientov a kolegov v odbore, (Stedman's Medical Dictionary, 1920)“ aby bolo pre pacientov jednoduchšie posúdiť, či je tomu takto aj v praxi, počas ich osobnej skúsenosti, a teda venujme svoje úvahy problematike: „O povolaní lekárskom, etike stavu lekárskeho, o pokynoch pre prax, o pravidlách umenia lekárskeho, čiže o tzv. lekárskej deontológii… (Klinické vyšetřovací methody a lékařská technika, 1924)“

Byť lekárom: Posvätnosť práce v odvetví poskytovania lekárskej starostlivosti, stelesnenie ideálov ľudomilstva, súcitu a milosrdenstva

Začnime toto pojednanie citovaním niekoľkých slov z prednášky venovanej otázkam lekárskej etiky, ktoré preniesol profesor John Pollard Harrison: „Voľba povolania je aktom slobodného rozhodnutia. Toto však neplatí pre povinnosti spojené s týmto povolaním. Po vykonaní svojej prvotnej voľby už človeku nie je ponechaná sloboda vlastnej vôle, pokiaľ ide o povinnosti, ktoré povolanie ukladá všetkým svojim príslušníkom. (Medical Ethics, 1843)“ Robert B. Greenough, absolvent Harvard Medical School a jeden zo zakladajúcich členov Americkej asociácie pre výskum rakoviny, raz dávno (so svojimi spolupracovníkmi) napísal: „Dnešný lekár musí robiť omnoho viac… Je správcom zdravia svojej vlastnej klientely a títo sa na neho spoliehajú, že je nositeľom poznania, ktoré ich ochráni pred chorobami. (Essential Facts About Cancer, 1924)“ Takto nejako by mohla vyzerať základná administratívna definícia lekárskej profesie. Ibaže tá je značne vzdialená od skutočnej podstaty medicíny. Tou totiž nie sú najmodernejšie lieky a postupy, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tá presahuje za horizont jej samotného účelu, ktorý sa dá nájsť aj u slávneho Aristotela, v jeho diele „Etika Níkomachova“, kde píše: „A keďže sú mnohé skutky a umenia a vedy, vyvstávajú taktiež mnohé účely – v lekárstve je ním zdravie…,“ a presahuje aj nejaké tie pokusy o dorovnanie úspechov samotného Asclepia, ktorý: „…dokázal nielen všetkých vyliečiť, ale taktiež mŕtvych kriesiť. Ale keď zrazu nikto neumieral, začal sa na takýto stav veci sťažovať u Zeusa boh smrti… (Mythologie Řekův a Římanův, 1898)“ Podstata zdravotníctva sa nachádza, nakoľko pretrváva platnosť: „Pretože ľudia nechcú to, čo práve konajú, ale to, kvôli čomu tak činia, (Obsahy dialogů Platonových, 1913)“, v zodpovedaní pomerne elementárnej otázky: „Prečo sa vôbec niekto rozhodne, že chce obetovať svoj život činnostiam, kde sa náplňou jeho života stane – liečiť, pomáhať iným uzdravovať sa?“ Na tom totiž veľmi záleží, či ju jedinec pôsobiaci v oblasti zdravotníctva dokáže zodpovedať správne, tj. či na ňu odpovedá humánne.

Kanadský lekár William Osler vo svojej eseji „The Master-Word in Medicine“ podotýka, že je to práve praktikovanie medicíny, ktoré dokonalo ilustruje veľkú životnú múdrosť: „…nie sme tu preto, aby sme zo života vyťažili čo najviac pre seba, ale preto, aby sme sa snažili urobiť život ostatných šťastnejší,“ kedy neskôr dodáva: „…zákon cnostného života sa napĺňa iba láskou, t.j. milosrdenstvom.“ Pán doktor Osler napokon všetkým svojim kolegom lekárom – terajším i budúcim – odkázal aj toto: „Vstupujete do [priestoru] vznešeného dedičstva, ktoré nevzniklo vašou vlastnou zásluhou, ale vďaka generáciám ľudí, ktorí sa nezištne snažili robiť pre trpiace ľudstvo to najlepšie, čo mohli. […] Vaša povinnosť je vznešenejšia a posvätnejšia. Nemyslite si, že máte zapáliť svetlo, aby svietilo ľuďom, nech vidia vaše dobré skutky; naopak, patríte do veľkej armády tichých pracovníkov, lekárov a kňazov, rehoľných sestier a zdravotných sestier po celom svete, ktorej členovia sa ani len nepokúšajú, nieto aby kričali, ich hlasy určite nepočujete na každom rohu ulice, ale je im zverená služba útechy v smútku, v núdzi a v chorobe.“ V podobnom duchu sa vyjadril taktiež český spisovateľ Karel Scheinpflug, ústami jednej zo svojich postáv, a napísal: „…sa mi zdá, že nie je vznešenejšieho povolania nad lekárstvo. Tíšiť bolesti trpiacich, zachraňovať ľudí z drápov smrti, prinavracať chorým sílu a radosti života…,“ no a rovnako aj absolvent 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej – chirurg Doc. MUDr. Duchoslav Panýrek: „…zásluhou bádania lekárskeho a zjemnením mysle, ktoré nachádzame, ak nie u každého, tak u osôb v množstve početnejšom, než kedykoľvek predtým, začalo sa rozmáhať ľudomilstvo a súčasne s ním snaha – starostlivosťou verejnou pomáhať všeobecnému zdraviu, inými slovami: na tom pracovať, aby v jednotlivých skupinách obyvateľstva… všetko bolo vykonané preto, aby zdravie jednotlivca i celku bolo utužené, chránené a výskytu chorôb zamedzované, po prípade tieto liečené. (Zdraví největší poklad, 1909)“

V roku 1865 pred študentov „Jefferson Medical College“ a lekárskej fakulty Univerzity v Pensylvánii predstúpil pán Elias Root Beadle s týmito slovani: „…vaše povolanie je tým najvyšším, k akému sa môže človek dopracovať, a ponúka dostatok priestoru na uspokojenie tých najušľachtilejších túžob našeho najcnostnejšieho charakteru. Je to posvätné povolanie, (The Sacredness of the Medical Profession, 1865)“ pričom v tomto svojom prejave zadefinoval niekoľko špecifických aspektov práce doktora medicíny:

• Povolanie venované výlučne blahu ľudstva – „Nepripúšťam žiadne nečisté a ziskuchtivé motívy. Prax medicíny pre svetské alebo nízke účely neprichádza ani na okamih do úvahy. Samotným výberom svojho povolania ste sa zasvätili blahu ľudstva. Máte vynikať ako dobrodinci ľudstva; máte sa vyznačovať ako verejní služobníci; byť k dispozícii, pripravení prinášať obete, znášať únavu a vystavenie sa nebezpečenstvu: zasvätiť svoj čas, svoje talenty a svoje životy spoločnému blahu. Remeselník, ktorý postaví továreň, zostrojí loď alebo vynájde stroj uľahčujúci prácu, môže byť bežným dobrodincom; rovnako aj ten, kto spôsobí, že vyrastú viaceré steblá trávy tam, kde predtým rástlo len jedno, i ten prispel k spoločnému bohatstvu a šťastiu; vy však máte robiť omnoho viac…“
• Jedineční strážcovia ľudského života – „Toto hmotné telo, v ktorom sídli choroba, ktorá má otestovať a možno aj zmiasť vaše schopnosti, je oživené tajomnou silou. Tento cievny systém, ktorý pulzujúco posiela krv do končatín, ktorými prúdi životná sila; táto masa vlákien je naplnená životom; tieto svalové výkony sú prejavom života, ktorý je v nich zakorenený; za všetkými týmito hmotnými silami prebýva ten mystický, jemný prvok, ktorý nazývame životom, a ktorý tým životom aj je; životná sila, nadzmyselná, nezničiteľná, neohrozená, nesmrteľná. S tým sa stretávate. Stojíte pri bráne, cez ktorú tento život jedného dňa prejde, a ako verní strážcovia máte túto bránu strážiť…“
• Strážcovia pravej vedy a spoľahlivých poznatkov – „…a varujem vás pred lákadlami šarlatánstva. A váš zdravý rozum – ako vzdelaných a vysoko profesionálnych ľudí – vás privedie k tomu, že uprednostníte pravdu a spravodlivosť, ako aj spoľahlivé vedecké poznatky… Jednou zo smutných skutočností nášho padlého sveta a našej padlej prirodzenosti je, že ľudia sa radi nechávajú oklamať. Ak chcete, môžete ich oklamať a obohatiť sa na ich bláznovstve. Nerobte to. Boh vám zveril do opatery vznešenejšie dedičstvo. To, že disponujete väčšími vedomosťami ako vaši blížni, je práve dôvodom, prečo by ste nemali zneužívať ich nevedomosť, ale skôr ich osvietiť a viesť k lepším veciam.  Považujte za posvätné zverené vám úlohy. Radšej čakajte roky na úspech, než aby ste obetovali zásady a predali svoju česť za peniaze. Radšej zomrite chudobní s čistými rukami a čistým svedomím, než aby ste kráčali po mramorových sálach alebo spali v žulových sarkofágoch.“

Profesor medicíny Elisha Bartlett napísal: « Ak aj naše umenie nie je striktne božské, má povinnosti a vzťahy, ktoré sú posvätné — v jeho úlohách a povahe je niečo kňazské, a pre mladého lekára by bolo dobré, keby prevzatie týchto jeho zodpovedností a záväzkov prebiehalo podobne ako niekdajšie vysväcovanie starovekých kňazov – s pompou slávnostného a očarujúceho ceremoniálu, aby mu bolo oblieknuté sväté rúcho, „na slávu a na krásu“… aby bol pomazaný posväteným olejom, — a uprostred vône sladkých korenín — kadidelníc horiacich „myrhou… galbanom a čistým kadidlom“, mal byť posvätený a vyčlenený pre svoju veľkú službu ľudstvu. (Discourse on the Times, Character and Writtings on Hippocrates, 1852) » Aká veľká miera „svätosti“ bola pôvodne spájaná s lekárskym povolaním? Presne to dokladuje príklad svetoznámeho spisovateľa Antona Pavloviča Čechova. Ten počas prepuknutia cholery v Rusku: „Čechov ako lekár a člen Sanitárnej rady bol požiadaný, aby prevzal vedenie jednej oblasti. Okamžite ponúkol svoje služby zadarmo. Musel jazdiť po okrese, stretávať sa s kadejakými obchodníkmi prevádzkujúcimi rôzne manufaktúry a presviedčať ich, aby prijali primerané opatrenia… Vďaka jeho úsiliu bola celá oblasť, zahŕňajúca dvadsaťpäť dedín a osád, pokrytá sieťou potrebných zariadení. Niekoľko mesiacov Čechov takmer nevystúpil zo svojho kočiara. Počas tej doby musel jazdiť po celom svojom okrsku, prijímať pacientov doma a venovať sa svojej literárnej práci. Do svojo príbytku sa navracal zničený a vyčerpaný, ale vždy sa správal, ako keby robil niečo triviálne; vtipkoval a rozosmieval všetkých ako predtým a viedol rozhovory so svojím jazvečíkom Quinine… (Letters of Anton Chekhov to His Family and Friends, 1920)“ Ak na svete existuje nejaké povolanie, pre ktoré sa najlepšie hodí citát z tvorby klasika Jacka Londona: „Za naše skúsenosti sme zaplatili potom a krvou a všetko, čo nás čaká, sme si zaslúžili…, (The Iron Heel, 1907)“ tak je ním práve povolanie lekára, za predpokladu, že je vykonávané v duchu tu opísanom.

Základné imperatívy

Nasledovné vznešené ideály nie sú len pekne znejúcimi rétorickými obratmi z učebníc a skrípt študentov medicíny. V klinickej praxi sa prejavujú, ako od výkonu lekárskeho povolania neodlučiteľné zásady. Tvoria tak pevné základy, nosné piliere, na ktorých stojí celý proces konštrukcie nadväzujúcich rozhodnutí lekára.

1. „Salus aegroti suprema lex“ [„Zdravie pacienta je najvyšší zákon“]: Vzťah medzi lekárom a pacientom by v žiadnom prípade nemal byť orientovaný do polohy „obchodnej transakcie“, ako je to u mnohých „kozmopolitno-pokrokových felčiaroch“ dnes – nanešťastie – módne. Každý výkon lekárskej praxe musí v prvom rade rešpektovať svoje primárne zameranie, čím je služba človeku v duchu ochrany a zlepšovania zdravotného stavu tejto ľudskej bytosti. Tento ideál musí byť prítomný v každom akte lekára.
2. „Primum non nocere“ [„Najprv neuškodiť“]: Princíp, ktorý nachádza svoje korene, ako mnohé iné, v tvorbe samotného Hippokrata. Jeden z praotcov medicíny pritom uviedol: „Pokiaľ ide o choroby, zvyknite si na dve veci – pomáhať alebo aspoň neškodiť. (Hippocrates Vol. I. / Epidemics I., 1923)“ Uvedené pravidlo by malo slúžiť, ako nejaká „ručná brzda“, na lekárom sa vznášajúce varovanie, výzva k nepretržitému kritickému zvažovaniu rizík a prínosov liečebných aktivít a medicínskych zákrokov z hľadiska ich dôsledkov na zdravie pacienta (viď predošlý princíp „Salus aegroti suprema lex“).
3. Medicína založená na dôkazoch [„Evidence Based Medicine“]: Zásadnejší príklon lekárstva k takémuto prístupu sa objavuje hlavne potom, čo sa v Grécku začal proces špecializácie vied a dochádza k prvotnému vyčleneniu niektorých z nich zo sféry ofie: „…osamostatnením lekárstva, histórie, mechaniky…, (K dnešnímu postavení filosofie, 1936)“ kde Hippokrates vystupuje ako: „…kauzalistický monista a predovšetkým ako biológ, ktorý vedome oddeľuje príliš všeobecné poňatie záhad filozofických od problémov biologických a lekárskych… (Za oponou života, 1940)“ Za poznamenanie určite stojí informácia: práce práve spomenutého Hippokrata sa, od tvorby iných klasikov v tomto odbore, odlišujú jednou podstatnou charakteristikou: „…obsahujú veľké množstvo priamych pozorovaní chorých osôb, anamnéz prípadov alebo, ako by sme dnes povedali, klinických pozorovaní. Tieto záznamy sú veľmi zaujímavé, pretože ukazujú, čo sa s chorým skutočne dialo, a nie len to, čo si o ňom mysleli lekári. (Thomas Sydenham, 1900)“ Rovnaký prístup neskôr zdôrazňoval aj rímsky vzdelanec Aulus Cornelius Celsus vo svojom svetoznámom diele „De Medicina“: « …tí, ktorí sa hlásia k teoretickej medicíne, tvrdia, že je potrebné poznať choroby a ich skryté a podmieňujúce príčiny, potom ich zjavné príčiny; potom ich prirodzené funkcie a napokon ich vnútornú štruktúru. Týmito skrytými príčinami nazývajú tie, podľa ktorých je potrebné poznať základné princípy našich tiel – čo obnovuje zdravie, a čo spôsobuje chorobu, (De Medicina, 1831) » pričom v týchto úryvkoch nachádzame rovnaké závery, ktoré pretrvávajú dodnes: „V lekárstve, ako v každej praktickej vede, má prevládať skúmanie príčin… (Idealism a realism v přírodní vědě, 1901)“ Nikho nemôže prekvapiť, že publikácia „What We Know About Cancer“ si za svoje hlavné motto – zo zrejmých dôvodov – zvolila latinský citát: „Ne pereat popvlus Scientia Absente“ – „Aby ľud nehynul pre nedostatok poznania“. V rámci akého systému by sa malo nadobúdať takéto poznanie, užité v procese liečenia pacienta, popísal (okrem aj spomenutého Celsusa) aj významný židovský lekár z 12. storočia – Maimonides: „…lekár, ktorý sa snaží liečiť ľudské telo, musí mať dokonalú znalosť tela, ako celku, tak aj jeho jednotlivých častí, rovnako ako musí vedieť, čo spôsobuje chorobu, aby sa jej dalo predísť, a musí tiež poznať prostriedky, pomocou ktorých možno pacienta vyliečiť… (The Eight Chapters of Maimonides on Ethics, 1912)“ pričom český filozof a biológ Emanuel Rádl nám jeho obsah (alebo náplň) priblížil nasledovne: „Moderné lekárstvo je racionálne, je to veda praktická, založená na teórii, ktorá sa učí na školách, je to sústava pojmov základných a odvodených […], pojmov, pokiaľ možno, jasne logicky formulovaných… Abstraktné vedy – fyzika, chémia, biológia, fyziológia; sú základom tejto vedy, presné definície jej prostriedkom. Každá choroba a každá metóda liečenia sa tu vymedzujú, podávajú sa, čo možno presné diferenciálne diagnózy pre rozoznanie chorôb sebe podobných a o liečení sa podrobne predpisuje, kedy má dôjsť k jeho použitiu, a kedy nie. Všetko je odôvodnené a systematizované – pokiaľ je to možné. (Moderní věda – její podstata, methody, výsledky, 1926)“ Tieto poznatky majú svoje praktické uplatnenie, kde: „…vyšetrujúc nájdeme isté znamenia, príznaky, čiže symptómy, ktoré svedčia o istej odchýlke od normy – teda o chorobe. A nachádzame znamenia, ktoré sú pre určitú chorobu príznačné, čiže patognomické, alebo dokonca len pre určité jej štádium… Robíme potom rozdiel medzi príznakmi, ktoré sami pozorujeme, čiže príznakmi objektívnymi, a tými, ktoré na sebe pozoruje sám chorý a nám v anamnéze vypovedá, čiže príznakmi subjektivnými. Všetky nájdené príznaky skladáme ako kamienky do mozaiky v určitý obraz, zvažujúc pritom ich hodnotu a význam, a opierajúc sa o skúsenosti z kliniky a vlastnej praxe, snažíme sa celou svojou mohutnosťou duševnou dospieť k určitému rozpoznaniu, čiže diagnóze choroby. (Klinické vyšetřovací methody a lékařská technika, 1924)“
4. Bio-psycho-sociálny model ľudského zdravia: Napriek tomu, že sa veľká časť medicíny spolieha na zásadu: „…je možné liečiť choroby tela čisto hmotnými prostriedkami, (Dějiny duchovního vývoje v Evropě – Díl druhý, 1909)“ venuje svoju pozornosť „materiálnej“ stránke lekárstva, kvalitný lekár orientuje svoje úsilie skôr do takého rozvoja svojich schopnosti, ktoré mu neskôr umožnia posúdenie zdravotných aspektov pacienta v rovine „celostnej“, a z neho samého sa stáva: „…doktor mysle a rovnako aj tela. (The Secret Springs, 1920)“ Profesor medicíny na Fordham University v New Yorku Dr. James Joseph Walsh vo svojej práci „Psychotherapy“ označuje osobnosť pacienta za významný liečebný faktor a píše: „…najlepším možným prínosom pre tuberkulózneho pacienta je charakter. Odolnosť na fyzickej úrovni a charakter na morálnej úrovni sa zdajú byť vzájomne súvisiacimi faktormi. Ak sa človek v boji nevzdá, ak trvá na tom, že bude bojovať napriek ťažkostiam, sklamaniu a zdanlivo beznádejnej situácii… Veľa hovoríme o vrodenej a získanej imunite… ale zdá sa, že tá ide ruka v ruke s určitou schopnosťou znášať oslabujúce príznaky choroby bez toho, aby sme dovolili, aby naša myseľ upadla do depresie alebo aby sme sa nimi stali skľúčenými.“ Dôležitosť starostlivosti o duševné zdravie pacienta, cieleného pôsobenia naň zo strany lekára, dokumentovala aj nedávna štúdia hodnotiaca koreláciu medzi depresiou a výdavkami na liečbu pacientov, pričom sa v jej záveroch konštatovalo: „Pacienti so srdcovým ochorením, u ktorých sa prejavovali depresívne príznaky, mali vyššie výdavky na zdravotnú starostlivosť v porovnaní s pacientmi bez depresie. (Association between depression and health care expenditure…, 2025)“ Zvýšený záujem o pacienta v rovine „personálno-sociálnej“ je nevyhnutný najmä v tejto dobe, pre ktorú sú charakteristickí „politici vojny“ nepretržite pracujúci na ekonomickej devastácii verejných financii, a tým aj zhoršovaní životných podmienok v našej spoločnosti, čo sa napokon zvyčajne prejavuje zhoršovaním zdravotného stavu nejedného občana. „Psychosomatizácia“ je v širokej medicínskej obci všeobecne známym pojmom a každý lekár by si mal byť vedomý, že psychologické faktory – vnímané ako stresory zo strany sociálneho prostredia – predstavujú neraz významné determinanty mnohých ochorení rôzneho druhu, nakoľko podkopávajú stabilitu homeostázy, keďže vyčerpávajú prirodzené obranné mechanizmy ľudského organizmu a pod.
5. Individuálny prístup: Prirodzený dôsledok aplikácie predošlého bodu. Jeden zo zakladateľov anglického lekárstva – doktor Thomas Sydenham napísal: „Pri popise akejkoľvek choroby je potrebné spomenúť javy špecifické a trvalé javy, a tieto odlíšiť od tých, ktoré sú náhodné a vedľajšie, medzi ne patria tie, ktoré vyplývajú z povahy a veku pacienta, ako aj z rôznych liečebných metód: lebo sa často stáva, že priebeh choroby sa mení v závislosti od rôznych liečebných postupov a niektoré príznaky skôr vyplývajú z pôsobenia lekára než z choroby samotnej, a tí, ktorí trpia tou istou chorobou a sú liečení rôznymi metódami, vykazujú rôzne príznaky: preto, ak sa nebude postupovať opatrne, posúdenie príznakov chorôb bude veľmi neisté; nehovoriac o zriedkavých prípadoch…, (Opera Universa, 1717)“ zo slov ktorého je zjavný dôraz na individuálne posúdenie každého prípadu, keďže do úvahy vstupujú vždy odlišné premenné.
6. Sľub mlčanlivosti: „…sa dotýka najvyššej úrovne cti, vštepuje profesionálnu zdržanlivosť – no tá je len tou najmenšou požiadavkou. Lekár sa zaväzuje zriecť sa klebetenia: nesmie hovoriť o tom, čo vidí alebo počuje v bežných životných situáciách, ak ide o veci, kedy by bolo lepšie vyhnúť sa ich spomínaniu. Samozrejme, má si nechať pre seba to, čo sa dozvie v domoch chorých, a čo sa ich týka… Je to vznešená česť, ktorá necháva nevypovedané o tom, čo by mohlo niekomu ublížiť, či už je chorý alebo zdravý. Tento aspekt profesionálneho tajomstva nebýva dostatočne zdôraznený v komentároch o otázkach vymedzenia povinnosti lekárov. (The Oath of Hippocrates, 1900)“

Odborné vysokoškolské (univerzitné) vzdelanie a špecializácia (atestácia)

Jeden z najznámejších (minimálne európskych) filozofov všetkých čias Jean-Jacques Rousseau, vo svojom klasickom diele „Emil, čili, O vychování“, píše: „Veda, ktorá vzdeláva a umenie lekárske, ktoré lieči – tieto sú, nado všetku pochybnosť, dobré; ale veda, ktorá klame a umenie lekárske, ktoré zabíja – tieto sú škodlivé. Poučte nás, ako ich rozoznať! To je tá záhada, ktorá sa má rozriešiť.“ Naša spoločnosť sa túto záhadu snaží rozlúsknuť týmto spôsobom: absolvovanie predpísaného typu a rozsahu vzdelania. Úplným základom pri výbere lekára je overenie, či lekár disponuje potrebným vzdelaním a špecializáciou. V slovenskom zdravotníctve je kľúčové absolvovanie univerzitného vzdelania na lekárskej fakulte v odbore „všeobecné lekárstvo“. Po tomto štúdiu lekár zvyčajne pokračuje ďalším vzdelávaním, počas ktorého získava svoju užšiu odbornú špecializáciu. Tá je všeobecne známa pod pojmom „atestácia“. Atestovaný lekár prešiel dlhodobým a náročným odborným vzdelávaním, taktiež praktickým výcvikom v konkrétnom odbore, čo mu umožňuje riešiť komplexné patologické stavy s vyšším stupňom odbornej spôsobilosti. Pri zložitejších diagnózach je prítomnosť atestácie v životopise doktora nezastupiteľnou zárukou kvality a bezpečnosti liečby.

Toľko teória. Bohužiaľ, v ambulantnej a klinickej realite táto rovnica – „dosiahnutá úroveň akademického vzdelania alebo profesného statusu = kvalitnejší lekár“ veľakrát vôbec neplatí, opak býva pravdou. Lekár s dlhoročnou praxou síce zvyčajne disponuje bohatým klinickým prehľadom, ktorý mu umožňuje zväčša rýchlejšie rozpoznanie typických, prípadne zriedkavých, prejavov určitého ochorenia; no mladší odborník môže pre zmenu priniesť aplikáciu najnovších poznatkov, inovatívne techniky a liečebné postupy, ktoré môžu byť tým rozhodujúcim faktorom v záchrane ľudského života.

Cieľom pacienta by preto malo byť hľadanie KVALITNÉHO lekára. Takého, ktorý má nielen dostatočnú mieru praktických skúsenosti, no zároveň kladie znamenitý dôraz aj na udržiavanie vysokého štandardu svojich odborných znalosti, čo sa týka ich rozsahu a aktuálnosti. Medicína je dynamický vedný odbor – to, čo sa považovalo za zlatý štandard pred desiatimi rokmi, dnes môže byť zastarané. Je nevyhnutné, aby lekár aktívne participoval na vlastnom celoživotnom vzdelávaní, sledoval aktuálne vedecké štúdie, súčastný stav poznania vo svojej profesnej sfére.

„Vir Bonus Sanandi Peritus“ – Etická integrita: Nevyhnutné charakterovo-morálne predispozície

Americký lekár a profesor na Harvarde John Ware, v jednom zo svojich prejavov, zdôraznil takéto hlavné úlohy vo výchove lekára: „…prijať opatrenia na to, aby im poskytli čo najkvalitnejšie lekárske vzdelanie a zabezpečiť, aby sa vyznačovali čo najlepšími osobnostnými vlastnosťami… (Discourses on Medical Education, and on the Medical Profession, 1847)“ W. H. S. Jones, niekdajší dekan „St. Catharine's College“ v Cambridge a korespondenčný člen historickej sekcie Kráľovskej medicínskej spoločnosti, vo svojom komentári k Hippokratovej prísahe uviedol: « To, že medicína je umenie (téza knihy „Umenie“), umenie náročné a neoddeliteľné od najvyššej morálky a lásky k ľudstvu, je pre nás veľkým ponaučením z Hippokratových spisov. Skutočný lekár je „vir bonus sanandi peritus“ [„dobrý človek, zručný v liečení,“ pozn.] » Profesor chirurgie John C. Morgan začal uvítaciu lekciu na „Hahnemann Medical College of Philadelphia“ nasledovne: « História nášho povolania je históriou ľudstva ako celku. Cnosť a neresť, štedrosť a sebectvo, oddanosť a korupcia, veda a nevedomosť, pokrok a stagnácia, servilnosť a nezávislosť, dobrosrdečnosť a vražedné vášne sa striedajú v lekárskych radoch, ako aj mimo nich – a medzi lekármi tomu takto nie ani vo väčšej, alebo menšej miere než medzi ostatnými… Nezaostávajúc v ničom, [lekári] potvrdili, že aj keď je [nejaká čast] človečenstva vo všeobecnosti kultivovaná vzdelaním, títo [neraz] nebývajú o nič lepší ako ktokoľvek iný, mávajúc [zvyčajne] rovnakú kultúru mysle a vkusu. Nie sú to žiadni obri, ako bývali označovaní poverami; lekári neboli o nič božskejší ako ostatní smrteľníci – skrátka, nemajú žiaden skutočný nárok na postavenie, o ktoré sa príliš často uchádzajú tí, ktorí by chceli z tohto povolania vybudovať všeriadiaci orgán s niekoľkými mocnými vodcami, schopnými ovládať, zastrašovať a trestať jej jednotlivých členov a nútiť celé ľudstvo, aby sa podriadilo ich cieľom. Jedným slovom, nemožno predstierať, […], že „toto povolanie“ je kasta, zrodená z hlavy Božstva, zatiaľ čo všetci všední ľudia pochádzajú len z jeho nôh… V profesijnom aj mimo-profesijnom živote bola táto samozvaná nadradenosť tried (najmä vzdelaných tried) vždy – a je aj naďalej – zdrojom všetkého útlaku, pod ktorým ľudstvo už celé veky stoná. »

Prof. Mudr. Antonín Veselý už pred viac než sto rokmi upozorňoval: „Stať sa dobrým diagnostikom je – isteže – túžbou každého lekára. Avšak nie každy sa ním aj stane. Vedľa množstva poznania a skúsenosti je k tomu potrebné taktiež aj zvláštne nadanie a vrodení dôvtip, (Klinické vyšetřovací methody a  lékařská technika, 1924)“ pričom priam vystríhal pred „lekármi-remeselníkmi“, lekármi nižšieho kvalitatívneho stupňa, podvratnej úrovne – zvyčajne rôznymi alibistickými „systémovými otrokmi“ aplikujúcimi liečbu „štatistickú“, ktorí „automatizovane“: « …usporiadavajú telo a vnášajú doň poriadok, (Gorgias, 1879) » intelektuálne neschopnými výkonu vysokokomplexného multi-kriteriálneho uvažovania… Prof. František Procházka šiel v tejto téme ešte o čosi viac do hĺbky a bez okolkov prehlásil: „…povolanie lekárske kladie svojich príslušníkov vysoké požiadavky. Už štúdium je namáhavé a pri ňom sa objavia nedostatky, ktoré štúdium sťažujú. Lekár má mať zdravé zmysly (zrak, sluch, hmat), má mať pozorovací talent, aby poznal každú odchýlku, má mať dobrú pamäť pre obrazy, pre osoby, má byť zručný, logicky myslieť a mať dostatočnú predstavivosť. Má byť kritický, dokázať zachovať rozvahu, kľud, ak je to však potrebné, vedieť sa rýchlo rozhodnúť. Má byť povahy kľudnej, rozvážnej, vnútorne vyrovnaný, svedomitý, pedantný, trpezlivý a mlčanlivý. A i keď bolo prevádzkovanie lekárstva prostriedkom k existencii, nemá lekár nikdy stáť len na tomto stanovisku, ale má vnímať svoje povolanie z hľadiska vyššieho, humánneho a pomáhať chorým tak, ako by si prial, aby bolo jemu v chorobe pomáhané. Lekárstvo vzniklo zo súcitu k blížnemu a nesluší mu materialistický názor. U lekára nerozhoduje toľko vedenie a technika, ale aj jeho osobnosť, jeho ľudskosť a mravná stránka. Preto je mnoho lekárov, ktorí si toto povolanie voliť nemali. (Sociální lékařství, 1929)“

Známy holandský mysliteľ Erazmus Rotterdamský, na začiatku 16. storočia vo svojom diele „Chvála bláznovství“, veľmi presne vykreslil to, kam až môže viesť znižovanie nárokov ohľadom charakterovej vyspelosti lekárov: „A práve v tomto povolaní, čím je niekto menej učený, čím odvážnejší a opovážlivejší, tým je viac aj vážený… A tak lekárstvo, obzvlášť ako je dnes mnohými lekármi vykonávané, nie je nič iné, než akási časť lichotenia,“ inými slovami: povrchne odohrávané predstavenie cvičených marionet v bielých plášťoch pri snahe o tvorbu dojmu na nevzdelaný plebs, ktorý toto celé financuje, čím sa len napĺňajú slová Dr. Louisa Rénona, profesora lekárskej fakulty v Paríži a aktívneho lekára v „Hôpital Necker-Enfants malades“, ktorý povedal: „Vplyv morálny má značnú hodnotu, pokiaľ ho použijeme ako pomocníka pri liečení. Je činiteľom prvého radu a chybuje ten, kto ho zanedbáva, pretože morálne sily vedú svet ako v lekárstve, tak aj vo všetkých odvetviach ľudských činností. (K vítězství nad sebou pomocí vědomé autosugesce, 1924)“

Komunikácia a terapeutický dialóg: Vzťah dôvery medzi pacientom a lekárom

„Pacient musí v boji proti chorobe spolupracovať s lekárom, (Hippocrates Vol. I. / Epidemics I., 1923)“ a lekár sa musí pokúsiť urobiť všetko preto, aby tomu tak aj bolo. Medzi závažné nutnosti – súvisiace s výkonom povolania lekára – dozaista patrí: „Povinnosťou lekára je nielen robiť to, čo mu bezprostredne prináleží, ale aj zabezpečiť si spoluprácu chorého, ostatných prítomných a všetkých vonkajších činiteľov. (The Aphorisms of Hippocrates, 1822)“ Doktor Conrad Joachim Sprengell takéto odporúčanie vysvetľuje jednoducho: „…celá zručnosť a usilovnosť lekára je často márna, ak zo strany pacienta, a ani jeho ošetrovateľov, nie sú jeho rady dodržiavané a nekoná sa tak, ako je ním nariadené. (The Aphorisms of Hippocrates, and the Sentences of Celsus, 1708)“ Práve preto je nevyhnutné, aby lekár vyžaroval dojem dôveryhodnosti samotným zjavom a podčiarkoval ho svojim správaním, prístupom k pacientovi. Na opis spôsobu vystupovania lekára – v celom procese liečenia – by sme mohli použiť tieto slová významného francúzskeho spisovateľa, lekára, kňaza a humanistu, kým nebol nik iný než François Rabelais: „…vykonávali to práve tak posunkami, správaním, pohľadom, dotykom, vystupovaním, pôvabom, počestnosťou, čistotou tváre, odevu, fúzov, vlasov, rúk, úst, ba vzťahuje sa to aj na nechty, ako keby mali hrať úlohu nejakého zamilovaného alebo nápadníka v nejakej znamenitej komédii alebo zostúpiť na bojisko, aby bojovali s nejakým mocným nepriateľom. (Život Gargantuův a Pantagruelův, 1930)“

Výber ošetrujúceho lekára nie je len administratívnym aktom, ale rozhodnutím, ktoré sa môže stať kľúčovým pre váš ďalší životný osud. Voľba správneho lekára by nemal byť nikdy redukovaná na faktory ako sú geografická dostupnosť alebo dosiahnutá úroveň formálnej kvalifikácie, a teda inštitucionálne preukázanie nadobudnutých vedomostí. A síce, otázka odborných kompetencii u lekára je nevyhnutnosťou, no k rovnakým nutnostiam patrí aj otázka medziľudského vzťahu medzi pacientom a lekárom. Bol to sám – niekoľkokrát spomínaný a citovaný – Hippokratés, ktorý povedal: „…on sa môže uzdraviť, pokiaľ má vieru vo svojho dobrého lekára.“ Každý pacient by mal na výber lekára hľadieť, ako na akt hľadania odborníka v rámci neskoršej tvorby „liečebno-terapeutickej aliancie“, ktorú sprevádza vzťah založený na dôvere, transparentnosti a spoločnom cieli v zmysle spomenutého princípu „salus aegroti suprema lex“.

Ideálnym lekárom nie je ten, kto disponuje obsiahlym súborom odborných znalostí, ale ten, ktorý dokáže nadobudnuté znalosti aplikovať podľa individuálnych potrieb konkrétneho jedinca. Ale takýto úkon je prakticky nemožný bez medziľudskej komunikácie. Pri prvom kontakte s lekárom odporúčame pacientovi zameriavať pozornosť na nasledujúce aspekty: 1. Komunikačné schopnosti a práca s informáciami: schopnosť lekára vysvetliť komplexný medicínsky problém zrozumiteľným spôsobom bez toho, aby jeho prejav stratil informačnú presnosť; 2. Otvorenosť voči otázkam: moderný prístup k liečbe predpokladá aktívnu participáciu pacienta. Lekár, ktorý ochotne prijíma doplňujúce otázky, demonštruje nielen odborný status vlastnej kompetentnosti zvládať dôležitú časť, ak nie najdôležitejšiu, svojej práce, ale zároveň prejavuje rešpekt a úctu voči pacientovi.

Systém zdravotnej starostlivosti ako faktor sebazáchovy národa, právo občana na ochranu zdravia, komercionalizácia zdravotníctva – od poslania k zisku, od pacienta ku klientovi / spotrebiteľovi / konzumentovi

Do tohto bodu sme hovorili o lekárskom povolaní v rovine „poslania človeka“. K tomuto poslaniu sme následne pripájali rôzne prívlastky, ktoré dokresľovali jeho charakter. Hovorili sme o „posvätnosti“, prirovnávali sme ho ku povolaniu kňazskému, jeho vykonávateľov sme dokonca označovali za „dobrodincov ľudstva“. Pripomeňme si opätovne slová takého profesora Františka Prochádzku, ktorý zdôrazňoval, aby sa nezabúdalo, že: „Lekárstvo vzniklo zo súcitu k blížnemu a nesluší mu materialistický názor.“ Takto nejako vyzeralo tradičné vnímanie medicíny a lekárskeho povolania. Bola to služba spoločnosti, ktorá bola prirodzene spätá s „Not-for-Profit“.

Táto posvätnosť lekárskeho povolania sa ale postupne začala zamieňať za kritérium ziskovosti. Tento posun priamo v jadre hlavného etického princípu sa neudial okamžite. Prvotne sa niektorí lekári začali domáhať len primeranej úcty voči ním, žiadali priradenie zasluženého statusu v spoločnosti: „Lekárske a chirurgické povolanie si preto, vykonávané rukami rozvážnych a vzdelaných ľudí, zaslúži najvyššiu česť a úctu a vždy sa jej bude tešiť zo strany všetkých, ktorí poznajú jeho podstatu alebo si vedia vytvoriť správnu predstavu o jeho užitočnosti, a ktorí budú prejavovať svoju úctu nie oslnivým nárokom prázdnych tvrdení, ale tým, ktorí sa snažia prinášať svojim blížnym tie najpodstatnejšie, jednoznačné a trvalé prínosy. Tak ušľachtilé je povolanie medicíny a chirurgie, ktoré vykonávajú rozvážni a cnostní lekári… (A Review of the Present Systems of Medicine and Chirurgery of Europe and America, 1821)“ Ibaže na tieto – pôvodne vcelku opodstatnené – nároky neskôr nadväzovali aj iné, čoraz zreteľnejšie materiálno-finančné: „Nemožno predpokladať, že lekárska prax je posvätným povolaním v zmysle, v akom sa tento výraz vzťahuje na duchovné povolanie, ani že sa prijíma na čisto dobročinné alebo filantropické účely,“ čoraz viac sa hovorilo o „užívaní pôžitkov“, alebo „spoločenskom živote“, kde na lekára čaká: „…dokonca aj bohatstvo,“ lebo nikto nemá právo očakávať od lekárov väčšiu mieru sebazaprenia, než: „…sa vyžaduje od tých, ktorí vykonávajú iné povolania. (Medical Ethics and Etiquette, 1883)“

Zástancovia takýchto názorov z radov lekárov sú prevažne tí, ktorí sa zmýlili pri výbere svojej profesie a nedokážu preto pochopiť jedno: sebaobeta a s ňou súvisiace mnohé sebazaprenia v mene pomoci inej ľudskej bytosti? Nikto to od nich neočákava. V skutočnosti práveže skôr naopak, niečo očakávajúci sú skôr oni. Bol to Antoine de Saint-Exupéry, ktorý nám všetkým – vo svojom obsahovo najhlbšom a nikdy nedopísanom diele – pripomenul, že len človek nízky očakáva vďačnosť od niekoho, koho život zachránil, ako je to v prípade tu charakterizovaných zblúdilcov. Čo tieto osoby označujú za „neprimerané očakávania“ nie je nič iné, než prirodzený obsah termínu „povolanie“. Ten nám o čosi viac objasnila jedna z najznámejších zdravotných sestier v histórii Florence Nightingale, ktorá sa pokúsila priniesť odpoveď na skutočne ústrednú otázku medicíny takýmto spôsobom: « Čo to znamená cítiť sa povolaný k niečomu? Nie je to snáď snaha vykonávať svoju prácu takým spôsobom, aby ste uspokojili svoju najvyššiu predstavu o tom, čo je správne a najlepšie, a nie preto, že by vás mohli odhaliť, ak by ste voľačo neurobili? Je to „nadšenie“… (Notes on Nursing, 1909) » Libanonský prozaik Chalíl Džibrán napísal: „Keď dávaš zo svojho majetku, dávaš len málo. Skutočne dávaš až vtedy, keď daruješ zo seba samého, (The Prophet, 1923)“ a tak je veľký rozdiel medzi tým, ak lekár koná, čo musí, a ak koná všetko, čo je v jeho silách, lebo sám chce. PRAVÝ lekár vie, čo je podstatou lekárskeho povolania a vnútorne súzni s týmto jeho obsahom, s ktorými súvisi náročnosť jeho výkonu, trápenia a obetovanie sa. Prijíma tento údel a stáva sa lekárom, lebo nemôže inak! No a potom tu máme taktiež absolventov lekárskych fakúlt, ktorí si volia lekárstvo z pohnútok „statusovo-majetkových“, všetci tí „vykonávatelia“, a nie je pre nich vnútorne prirodzené zvládať osobnostne takéto vysoké štandardy, a tak im neostáva nič iné, než sa pokúšať meniť a prepisovať tisícročia platné obsahy klasických definícii.

Pravdepodobne nikoho neprekvapí, že pred chvíľou citované – voči vyšším cnostiam odmietavé – stanoviská pochádzajú z etického kódexu prijatého Americkou lekárskou asociáciou na konci 19. storočia, tj. v krajine, ktorá má dnes pravdepodobne jeden z najzdecimovanejších systémov zdravotníctva, čo sa týka dostupnosti (skôr finančnej nedostupnosti) zdravotnej starostlivosti pre širokú verejnosť, a kde bolo svojho času (2010) nevyhnutné prijať zákon s názvom, ktorý prehovára už svojim názvom úplne jasne, a bez akýchkoľvek príkras, o stave zdravotníctva v týchto končinách: „Patient Protection and Affordable Care Act“ [Zákon o ochrane pacientov a dostupnej zdravotnej starostlivosti, pozn.] „Rozdiely v systémoch zdravotnej starostlivosti (napr. verejne / súkromne financované) a v systémoch sociálnej podpory (napr. či existuje podpora v nezamestnanosti počas práceneschopnosti) môžu ovplyvniť druh a rozsah ekonomického dopadu,“ pričom dnes – nanešťastie – čoraz častejšie platí, „…dokonca aj v krajinách, ktoré majú systémy na poskytovanie univerzálneho zdravotného poistenia, čelia pacienti s rakovinou záťaži vlastných nákladov na zdravotnú starostlivosť, (The economic impact of cancer diagnosis…, 2022)“ a toto sa netýka len pacientov s onkologickými ochoreniami. Takéto bývajú dôsledky, ak značnú časť poskytovania zdravotnej starostlivosti v štáte ovládne „For-Profit“ – privátny sektor, ak sa zdravotná staroslivosť komercionalizuje. Ako sa niečo také udeje? Najprv sa objavia mediálni a politickí „roztlieskavači“, tradične odriekávajúc ctihodné slogany ako: „Zvyšovanie úrovne zdravotnej starostlivosti!“, alebo „Dostupnosť vyššieho štandardu!“ Nonšalantne sa zvykne zamlčať – pre koho konkrétne. Nie je snáď lepší príklad popisu tohto procesu, ako niekdajšie dianie v Mekke privátneho zdravotníctva – v USA, kde kľúčovým motívom bol dôraz na ziskovosť a pokles poskytovaného základného štandardu, rozmah pripoistení, avšak v tejto sfére: „…sa súkromné plány v mnohých oblastiach čoraz viac zameriavali na populácie s nižším rizikom ako prostriedok na zlepšenie ziskovosti,“ a postupné zvyšovanie výdavkov na zdravotnú starostlivosť sa, „…efektívne presunulo na spotrebiteľov prostredníctvom vyššieho poistného, spoluúčasti a doplatkov,“ pričom celé dianie doprevádzali, „…mediálne iniciatívy farmaceutického priemyslu a iných skupín, viedli priamo k vývoju nového typu zdravotného poistenia v Spojených štátoch, a to spotrebiteľsky riadeného zdravotného plánu, (Current and future developments in managed care in the United States and implications for Europe, 2005)“ a v tomto bode sa stal z pacienta – klient / spotrebiteľ / konzument. V skratke, zjednodušujúco podané.

Všímavejší čitateľ si určite povšimne vzorec v zásade totožný s dianím odohrávajúcim sa na Slovensku, kde v dôsledku cielených zásahov politickej moci došlo k vytvoreniu takej vlastníckej štruktúry v odvetví, s nadväzujúcim financovaním, ktoré spôsobuje a priamo nastoľuje – samospádom – transformáciu slovenského zdravotníctva do stavu nejakej tej lokálnej variácie „príplatkového modelu“. Pokiaľ ide o „privátny kapitál“, tak ten má v sfére zdravotníctva významné a presne vymedzené miesto. Jeho konkrétne pôsobenie v oblasti zdravotnej starostlivosti musí – predovšetkým – prinášať istú „nadstavbu“ (rozširovať, nie presúvať, nebodaj pohlcovať), založenú na ideách určitého vizionárstva a napredovania, zavádzania inovatívnych prístupov, kde by hlavnou motiváciou mali byť ideály spoločenskej zodpovednosti a akejsi profesnej česti pri navrácaní spoločnosti. Príkladom pre všetkých „novozbohatlíkov“, so záujmom o oblasť zdravotnej starostlivosti, by mohli byť niekdajší slovenskí rodáci z minulého storočia, ktorí uspeli v cudzine, následne zvykli posielať do domovských obcí a krajov peniaze, z ktorých sa stavali školy a kostoly, pričom jediné, čo obratom dostali zvykla byť ceduľka pri vchode upozorňujúca, že len vďaka im… Cieľom súkromného kapitálu by nemalo byť zvyšovanie podielu absorbovaného množstva verejných zdrojov a postupná privatizácia jednotlivých inštitúcii a sektorov verejného zdravotníctva. Naneštastie, takéto dlhodobé dianie – v neprospech bežných občanov Slovenska – sa tu deje za všetkých vlád, bez ohľadu na politickú príslušnosť jednotlivých aktérov. Tu je potrebné zdôrazniť jeden zásadný rozdiel týkajúci sa „rozsahu“. Je totiž neporovnateľný rozdiel medzi „privátnym kapitálom“ v podobe vysoko-koncentrovaného množstva dostupných financií a napríklad samostatným lekárom, ktorí prevádzkuje súkromnú prax v nejakom tom špecializačnom odbore. To sú absolútne neporovnateľné záležitosti. I keď… i tam sa neraz dejú neuveriteľné záležitosti, napr.: postupné objavovanie sa kadejakých „administratívnych poplatkov“, lekári presúvajúci pacientov zo štátnych nemocníc do svojich súkromných ambulancii, majiteľ tetovacieho štúdia vlastniaci takmer dvadsať zubných ambulancii a pod. Stále pritom platí, že lekár by mal vždy stáť na strane pacienta, pokiaľ ide o všeobecnú dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre občana. Česť všetkým, ktorí tak konajú!

Áno, aj u nás sa objavujú argumenty, a je – do istej miery – pravdou: „…zníženie nákladov hradených pacientom vedie k zbytočnému vyhľadávaniu zdravotnej starostlivosti a k jej nadmernému využívaniu, (Shifts in total medical expenses by health coverage changes…, 2025)“ ibaže Slovenská republika sa dnes ocitá skôr v stave, ktorý priam vyzýva politikov sa opýtať: « Nie je spoločnosť už v situácii, keď mnohí občania „umierajú za živa“, pretože si nemôžu dovoliť byť chorými, liečiť sa? Koľko reálnych nákladov je napokon i takto skrytých? » či by predsa len nebolo namieste začať uvažovať o mechanizmoch vedúcich k: „…uvoľnenie dopytu po lekárskej starostlivosti, ktorý bol predtým potlačený. (Unexpected consequences of community-based integrated care services reform…, 2026)“ Čo iné je možné konštatovať o diani v štáte, v ktorom je pacientom zamietaná liečba a tí umierajú počas toho, ako sa snažia zadovážiť si na ňu financie cez verejné zbierky… Ako v minulosti, tak i dnes pre mnohé ochorenia stále platia slová, ktoré vyslovil Auguste Debay: „Za tú dobu ochorenie pokročí, a nádej na uzdravenie sa zmenší o to viac, o čo neskôr je pomoc poskytnutá…“ Štátne orgány dnes viac-menej upúšťajú od štandardizovaného nastavenia poplatkov [viď napríklad rozptyl výšky poplatkov za pôrod dieťaťa v rôzných typoch zdravotníckych zariadení, pozn.], ktoré: „…umožňuje vláde do určitej miery regulovať výdavky… (Trends in dental expenditures in Japan with a universal health insurance system, 2023)“ občanov na jednotlivé medicínske úkony a v zdravotníctve sa čoraz viac presadzujú princípy „trhového hospodárstva“, tj. konkurenčného prostredia podnecujúceho k zvyšovaniu kvality zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Akože. V skutočnosti dochádza k cielenej monopolizácii v jednotlivých sektoroch zdravotníctva, znásobeniu výskytu investicií zo strany kadejakého špekulatívneho kapitálu, (niekedy priamo, inokedy nepriamo) koordinovanej cenotvorbe a pod. Ak ale máte nejaký ten jednotný vnútorný trh, na ktorom pôsobia inštitúcie „neziskové“ a „privátne“, pri obmedzenom a nedostatočnom počte lekárov na tomto trhu a potrebe vykázať – aspoň papierovo – obsadenosť a dostupnosť zdravotnej starostlivosti v štáte, je logickým dôsledkom, že privátny sektor [s vyšším príjmom na pacienta za rovnaký úkon (vďaka doplatkom od pacientov, ktorí „na to majú“), pozn.] dokáže ponúknuť vyššie platové ohodnotenie a dostáva inštitúcie neziskové do situácie, keď: …čelia protichodným tlakom, aby si udržali svoju identitu zameranú na poslanie a zároveň zostali finančne životaschopní v takomto konkurenčnom prostredí… (Mission vs. Margin: The Effects of Catholic Health System Ownership on Hospital Operations, 2025) pričom týmto vznikajú predpoklady na vznik úplne odlišných kultúr prevádzky, a teda aj kvality poskytovaných služieb občanom. A nielen to.

Ľudia smerujúci oblasť slovenského zdravotníctva k takémuto stavu, čoraz väčšej komercionalizácii a zvyšujúceho sa podielu priamych platieb z peňaženiek pacientov, sa pohybujú v úplne zatemnených myšlienkových dimenziách. Vezmime si do úvahy už len historicko-kultúrne dedičstvo Slovenska hlásiace sa k odkazu byzantských vierozvestcov – ku kresťanskej hodnotovej tradícii, ktorá je prirodzenou súčasťou tohto geografického priestoru viac ako tisícročie, pričom hodnoty v ňom zachytené, už v nejakom tom stredoveku: « …vplyv kresťanstva na medicínu nebol nijako obmedzujúci, ale – naopak – pôsobil veľmi priaznivo. Sám zakladateľ kresťanstva chodil a uzdravoval chorých, a starostlivosť o chorých sa stala významnou súčasťou kresťanských aktivít. Jeden z evanjelistov, svätý Lukáš, bol sám lekárom [viď napríklad List sv. Pavla Kolosanom 4/14, pozn.] […] …Harnackova kniha „Luke – The Physician“ zreteľne dokladá, že nielen „Tretie evanjelium“, ale aj „Skutky apoštolov“ mohol napísať iba človek, ktorý dôkladne poznal grécke lekárske pojmy svojej doby, a ktorý mal nepochybne výhodu vzdelania v oblasti lekárskych vied v Alexandrii. Toto vytvára také dôležité spojenie v lekárskych tradíciách… Už v počiatkoch kresťanstva sa jeho súčasťou stala starostlivosť o chorých chudobných a v kresťanských komunitách sa rozšírili nemocnice v tom zmysle, v akom tento pojem chápeme dnes. Predtým síce existovali vojenské nemocnice a zariadenia, kde sa počas choroby starali o tých, ktorí si mohli dovoliť zaplatiť za túto službu. Naša moderná mestská nemocnica je však kresťanskou inštitúciou. (Old-Time Makers of Medicine, 1911) » Pokiaľ už niekomu nevadí ničenie časti jeho kultúrnej identity, azda by takému niekomu malo záležať aspoň na niečom, čo by sme mohli súhrne vymedziť termínom „spolupatričnosť“, ktorá sa aktívne prejavuje v činnostiach dosahujúcich stav spoločnosti umožňujúci elementárnu sebazáchovu vlastného národa. Prof. MUDr. Vavro Šrobár svojho času napísal: „Pospolitý ľud nás učí, že len zdraví a mocní ľudia zdolajú všetky prekážky; nemocní a slabí podliehajú v boji o život. Rodina, z ktorej lekár nevychodí a kde je choroba stálym hosťom, podobá sa domu, ktorého fundamenty začali práchnivieť. A národ, v ktorom pustošia choroby, v ktorom smrť svojou neúprosnou kosou často kosí, podobá sa rieke, ktorej pramene vysychajú. […] Vidiac takýto neutešený stav slovenského ľudu, pred pár rokmi umienil som si pomáhať tam, kde môžem a viem, a kde je pomoc najsúrnejšia: ratovať zdravie slovenského ľudu. (Ľudová zdravoveda, 1922)“ Práve toto hľadisko – nevyhnutnosť zachovania nositeľov kultúry, mali na pamäti tvorcovia dokumentu známeho ako Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí: „Každý má právo na ochranu zdravia.“ Ak je tomu tak, potom by azda malo platiť, že táto ochrana zdravia by mala byť poskytovaná v rovnakej kvalite a spôsobom nediskriminujúcim na ekonomickom základe. Je tragédiou národa, ak sa zdravie občana stáva obchodovateľnou komoditou. Takýto odklon od pôvodného zámeru menovaného základného ústavného zákona štátu má totiž závažné spoločenské dôsledky.

Nevyhnutným dôsledkom je sociálna fragmentácia na: 1. osoby schopné niesť náklady na vykúpenie si vlastného prežitia od „miestodržiteľov moci“, 2. osoby vyčlenené a vystavené zvýšenému riziku ochorenia a prípadného úmrtia. Nielenže v takomto prípade dochádza očividne k odoberaniu základných ľudských práv, v skutočnosti dochádza k niečomu omnoho ohavnejšiemu: vytvoreniu systému sociálno-zdravotníckeho vraždenia ľudských bytostí, v ktorom je celý proces štrukturovaný (odstupňovaný), a má časový odklad účinnosti. Už Thomas Paine, filozof a jeden z otcov zakladateľov stojacich pri zrode USA, prehováral o tom, ako sa človek nestáva členom tej alebo onej ľudskej spoločnosti preto, aby mal napokon: „…menej práv, než mal predtým, ale aby mal tieto svoje práva lepšie zabezpečené. Jeho prirodzené práva tvoria základ všetkých jeho občianskych práv,“ pričom v tomto prípade rovnako platí, že: „Spoločnosť mu nič nedaruje. (Rights of Man, 1791)“ Nie je mu dané, nezasluhuje si, on – „sám je nositeľom“, nemôže mu byť odňaté a má teda nárok. Takýmto prirodzeným právom je aj právo na život a s ním súvisiace právo na ochranu zdravia občana: „…je ľudská spoločnosť dielom ľudským. Rozvíja teóriu o spoločenskej zmluve, ktorú formuloval pred nim John Milton. Podľa nej štát vznikol a trvá z vôle jeho občanov, ktorí sa rodia rovní a slobodní. Ľud má právo kontrolovať svoju vládu. Má dokonca právo sa vzbúriť, ak panovník potláča prirodzené práva, ku ktorým Locke počítal právo na život, majetok a slobodu svedomia…, (Duchovní revoluce ve Francii XVIII. století, 1948)“ Za týchto okolnosti, je základnou úlohou štátu zabezpečiť podmienky, ktoré umožňujú uspokojenie tohto práva voči jeho občanom! Na mnohých úrovniach našej prirodzenosti alebo prirodzenosti našej existencie: « …ľudí spája spoločná podstata, nikto nemôže povedať: „To, čo sa týka druhých, je mi ľahostajné… (De la Division du Travail Social, 1893) » Toto platí o to viac…

Základnou ideou moderných demokratických spoločností je, že občania sa spoločne podieľajú na chode štátu. Jedinci v štáte vykonávajú rôznorodé práce, každý príspevkom podľa svojich schopností a daností, a týmto svojim úsilím pracujú na zveľadení tohto svojho občianskeho zoskupenia. „Dokonalé fungovanie deľby práce a skutočne organická solidarita…, (Émile Durkheim's Contributions to Sociological Theory, 1915)“ je potom akýsi ideál spoločnej koexistencie, kde práve táto solidarita je vedúcim princípom, základným stavebným kameňom, na ktorom je postavená celá spoločenská zmluva, a ktorej podmienky Rousseau stanovil takto: „Každý z nás dáva do spoločného majetku svoju osobu a všetky svoje schopnosti pod najvyššie vedenie obecnej vôle…, (Vývoj politických ideí, 1938)“ akéhosi „všeobecného dobra“, a nevyhnutnou súčasťou tohto aktu – v demokratickej spoločnosti – je postavenie občanov ako: « …voličov aj sudcov, nie svojich panovníkov… ale svojich „štátnych služobníkov“. (Moderní humanita, 1890) » Ak je ale nejakej skupine občanov odopretý prístup k rovnakej kvalite zdravotnej starostlivosti, v tej chvíli prestávajú byť plnohodnotnými občanmi a je s nimi zaobchádzané ako s menejcennými. Takýto prístup je presným opakom toho, čo učil svojich žiakov ohľadom spravodlivosti Aristoteles: „…sa predpokladá, že právo je rovnosť, a takto to aj je, hoc nie pre každého, ale iba pre tých, ktorí sú si rovní… (Aristotle’s Politics, 1920)“, a ako by malo v skutočnosti vyzerať uznanie dôstojnosti inej ľudskej bytosti a akceptovanie rovnosti v oblasti, kde je každý z nás najzraniteľnejší – tj. v oblasti ochrany zdravia človeka, pred smrťou sú si napokon všetci rovní: „Ľudia zabúdajú, že… môžu kedykoľvek zomrieť… Smrť visí nad každým z nás. Choroba, vražedné násilie zo strany iných ľudí, nehoda…, (My Confession and The Spirit of Christ's Teaching, 1887)“ vykonávané rešpektovaním rovnakého práva na život zo strany niekoho iného, aj tým, že jeho život nevystavím ohrozeniu vo forme vyššieho rizika zdravotných komplikácii, možnému zániku. „Porušovanie ich práv; spôsobovanie akejkoľvek straty alebo škody, ktorá nie je odôvodnená… klamstvo alebo pokrytectvo pri zaobchádzaní s nimi; nespravodlivé alebo nešľachetné využívanie výhod voči nim; ba dokonca sebecké zdržanie sa ich ochrany pred ujmou – to všetko sú oprávnené dôvody na morálne odsúdenie a v závažných prípadoch aj na morálnu odplatu a trest. A nielen tieto činy, ale aj sklony, ktoré k nim vedú, sú skutočne nemorálne a sú oprávneným predmetom odsúdenia, ktoré môže prerásť až do odporu. Krutosť povahy; zlomyseľnosť a zlá nátura… pretvárka a neúprimnosť… túžba panovať nad druhými; túžba získať viac výhod, než je človeku pripadajúci podiel… pýcha, ktorá čerpá uspokojenie z ponižovania druhých; egoizmus, ktorý považuje seba samého a svoje záujmy za dôležitejšie než čokoľvek iné a všetky sporné otázky rieši vo svoj prospech; – to sú morálne neresti, ktoré tvoria zlý a odporný morálny charakter…, (On Liberty, 1864)“ a darmo sa budú mnohí snažiť brániť dotknutých klasickou formulkou zdôrazňujúcou prísne rozlišovanie medzi: „…mravnosťou a zákonnosťou, (Rukověť filosofie, 1939)“ pretože takéto myšlienkové konštrukcie sú napokon vždy len jednou z foriem rétorickej manipulácie, bez ohľadu na to, akým eufemizmom sa takéto úskoky pomenovávajú, a ktorý hlupák im prikyvuje. Ľudská spoločnosť je spoločenstvom ľudí. Ak niekto sám seba stavia do polohy bohorovnej – „privilegovanej skupiny obyvateľstva“ s prednostným prístupom k nadštandardnej zdravotnej staroslivosti, zatiaľ čo pre ostatných vymedzuje nejakú „elementárnu“, tak svojim prístupom naznačuje nižší význam, nahraditeľnosť, nebodaj až nepotrebnosť ostatných svojich spoluobčanov. Tento prejav straty reálneho záujmu o iného človeka je formou dehumanizácie. Dochádza k zrušeniu nejakej vzájomnej solidarity a „spoločenská zmluva“ je týmto definitívne vypovedaná. Dochádza k rozkladu občianskej spoločnosti. Čo v prípade veľkých národov nie je zas až tak dramatické, je v prípade menších národov, ako je ten slovenský, obrovským problémom.

Lev Nikolajevič Tolstoj napísal: „…koľko si jedol, toľko si pracoval. (O vědě a umění, 1897)“ Žiaden normálny človek nebude (a ani nemôže) očakávať od lekára, že by bol schopný vykonávať tak náročné povolanie, akým lekárske povolanie určite je, v biede, chudobe a utrpení, a súbežne s tým bude schopný vykonávať ho na špičkovej európskej alebo svetovej úrovni. Ak spoločnosť očakáva od lekára prvotriedny výkon povinnosti, musí takémuto jedincovi poskytnúť primerané životné podmienky, ktoré mu toto umožnia. Iná situácia ale nastáva v okamihu, keď si lekár urobí z výkonu povolania „podnikateľský plán“ s finančnými výkonnostnými kritériami, začne pacientov selektovať na základe ich finančnej bonity, tj. obmedzovať dostupnosť zdravotnej starostlivosti, prípadne sa spolupodieľa na drastickom redukovaní kvality tej základnej, ktorá je všeobecne dostupná, nebodaj zneužíva svoje postavenie, aktuálnu situáciu v štáte. Takýto prístup už nemá v mnohom ďaleko od názorov ako je: « …sa ukazuje na „lekársky výber“ a ľutuje sa, že pokrok lekárstva udržuje pri živote chorľavých a slabých; ľudstvo vraj upadá, oslabuje sa…, (Sebevražda – Hromadným jevem společenským, 1926) » alebo nejakých pokusov brániť: „…v rozmnožovaní sa nižších tried spoločenských na úkor vyšších… (Slabí v lidské společnosti, 1904)“ V akom kontraste k takýmmto prístupom sú potom vyjadrenia, ktoré nám priniesol doktor Eduard Slavík, zakladateľ prvého „svetlo-liečebného“ ústavu v Prahe, keď odcitoval slová samotného profesora Nielsa Ryberga Finsena (nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu) – popisujúceho prístup k pacientom v jeho ústave – takto: „Medzi chorými sme si nevyberali, ale brali sme ich bezodkladne všetkých… (Světlo v lékařství, 1912)“ Medzi antickými filozofmi bola veľmi váženou cnosťou tá, ktorú označovali ako „Sófrosyné“ – umiernenosť a Platón o nej napísal: « „Musíme to zvážiť,“ odpovedal som, „a keď sa na to pozrieme z tohto hľadiska, zdá sa, že to pripomína skôr akúsi symfóniu a harmóniu… Ako to?“ „Striedmosť,“ povedal som, „je v istom zmysle určitá slušnosť a zdržanlivosť, ak tak môžeme povedať, uplatňovaná voči určitým potešeniam a túžbam.“ (The Republic of Plato, 1907) » V dnešnej dobe je to práve „Sófrosyné“, ktorej sa mnohí vyhýbajú a uniká im význam ďalšieho slovíčka, tentokrát – dosť. O to viac sú dnes potrební PRAVÍ lekári, ktorí spoločnosti, spoluobčanom vo svojom okolí, poskytujú zrkadlo preukazujúce všetku ich nízkosť a skazenosť… svojim príkladom cnosti.

Zoznam použitej literatúry

1. ALZEHR, Aymen; HULME, Claire; SPENCER, Anne; MORGAN-TRIMMER, Sarah. The economic impact of cancer diagnosis to individuals and their families: A systematic review. Support Care Cancer. 2022 Aug;30(8):6385-6404. doi: 10.1007/s00520-022-06913-x. Epub 2022 Mar 2. PMID: 35235040; PMCID: PMC9213304. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC9213304/ pod licenciou CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
2. ARISTOTELES. Aristotelova Ethika Nikomachova. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Papežská knihtiskárna benediktinů rajhradských, 1888. 258 strán.
3. ARISTOTELES. Aristotle’s Politics. Oxford (UK) : Clarendon Press, 1920. 356 strán.
4. BARLETT, Elisha. Discourse on the Times, Character and Writtings on Hippocrates (Read before the trustees, faculty and medical class of the College of Physicians and Surgeons, at the opening of the term of 1852-3). New York + Londýn : Angell, Engel, & Hewitt, 1852. 72 strán.
5. BEADLE, Elias Root. The Sacredness of the Medical Profession (A Sermon Delivered Before the students of Jefferson Medical College and the Medical Department of the University of Pennsylvania, Sabbath Evening, November 19th, 1865). Philadelphia (USA) : James. S. Claxton, 1865. 31 strán.
6. CELSUS, Aulus Cornelius. Celsus – De Medicina Vol. I / Medicine in Eight Books (In Two Volumes – Vol. I). Londýn (Anglicko) : E. Cox, 1831. 320 strán.
7. COUÉ, Émile. K vítězství nad sebou pomocí vědomé autosugesce. Královské Vinohrady (Česko-Slovensko) : Vydavatelství Sfinx, 1924. 165 strán.
8. DEBAY, Auguste. Ethické úvahy o lásce, štěstí a věrnosti manželské. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : I. L. Kober, 1896. 198 strán.
9. DONALDSON, Peter. A Review of the Present Systems of Medicine and Chirurgery of Europe and America. New York (USA) : Peter Donaldson, 1821. 440 strán.
10. DRAPER, John William. Dějiny duchovního vývoje v Evropě – Díl druhý. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Karel Stanislav Sokol, 1909. 377 strán.
11. DŽIBRÁN, Chalíl (aka Kahlil Gibran). The Prophet. New York (USA) : Alfred A. Knopf, 1923. cca. 100 strán.
12. DURKHEIM, Émile. De la Division du Travail Social (Étude Sur L'organisation des Sociétés Supérieures). Paríž (Francúzsko) : Ancienne Librairie Germer Baillière et Cie, 1893. 471 strán.
13. FISCHER, Josef. K dnešnímu postavení filosofie. Praha (Česko-Slovensko) : Knihtiskárna Orbis, 1936. 51 strán.
14. FLINT, Austin. Medical Ethics and Etiquette (The Code of Ethics Adopted by the American Medical Association). New York (USA) : D. Appleton adn Company, 1883. 97 strán.
15. FOUSTKA, Břetislav. Slabí v lidské společnosti (Ideály humanitní a degenerace národů). Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Jan Laichter, 1904. 218 strán.
16. GARNETT, Constance. Letters of Anton Chekhov to His Family and Friends. New York (USA) : The Macmillan Company, 1920. 416 strán.
17. GEHLKE, Charles Elmer. Émile Durkheim's Contributions to Sociological Theory. New York (USA) : Columbia University, 1915. 188 strán.
18. GREENOUGH, Robert B.; EWING, James; WAINWRIGHT, J. M. Essential Facts about Cancer – A Handbook for the Medical Profession. New York (USA) : American Society for the Control of Cancer, 1924. 96 strán.
19. GROH, František. Obsahy dialogů Platonových. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : František Groh, 1913. 177 strán.
20. HARNACK, Adolf. Luke – The Physician (The Autor of The Third Gospel and The Acts of the Apostles). New York (USA) : G. P. Putnam's + Londýn (Anglicko) : Williams and Norgate, 1907. 231 strán.
21. HARRISON, John Pollard. Medical Ethics – A Lecture, Delivered December 23, 1843, Before the Ohio Medical Lyceum. Cincinnati (USA) : Enquirer and Message, 1924. 20 strán.
22. HEARNSHAW, Fossey John Cobb. Vývoj politických ideí. Praha (Česko-Slovensko) : Fr. Borový, 1938. 137 strán.
23. HIPPOCRATÉS. Hippocrates Vol. I. / Epidemics I. Londýn (Anglicko), 1923. cca. 370 strán.
24. HIPPOCRATÉS. The Aphorisms of Hippocrates. Londýn (Anglicko), 1822. 315 strán.
25. JESENSKÝ, Janko. Demokrati. Martin (Česko-Slovensko) : Matica slovenská, 1934. 296 strán.
26. JONES, William Henry Samuel (prekladateľ). Hippocrates – Vol. I. Londýn (Anglicko) : William Heinemann + New York (USA) : G. P. Putnam's Sons, 1923. 367 strán.
27. KRATOCHVÍL, Josef. Rukověť filosofie (Úvod do filosofie : filosofické discipliny, problémy a směry : dějinný vývoj filosofického myšlení). Brno (Protektorát Čiech a Moravy) : Občanská tiskárna, 1939. 638 strán.
28. LAGOE, R, Aspling DL, Westert GP. Current and future developments in managed care in the United States and implications for Europe. Health Res Policy Syst. 2005 Mar 17;3(1):4. doi: 10.1186/1478-4505-3-4. PMID: 15774017; PMCID: PMC1079919. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC1079919/ pod licenciou CC BY 2.0 (Creative Commons Attribution 2.0 Generic).
29. LONDON, Jack. The Iron Heel. New York (USA) : Grosset & Dunlap, 1907. 354 strán.
30. MAIMONIDES. The Eight Chapters of Maimonides on Ethics (Shemonah Perakim) – A Psychological and Ethical Treatise.New York (USA) : Columbia University Press, 1912. cca. 180 strán.
31. MAREŠ, František. Idealism a realism v přírodní vědě. Praha (Rakúsk-Uhorsko) : Knihkupectví Fr. Řivnáče, 1901. 420 strán.
32. MASARYK, Tomáš Garrigue. Sebevražda – Hromadným jevem společenským (Moderní osvěty). Praha (Česko-Slovensko) : ČIN – tiskové a nakladatelské družstvo československých legionarů, 1926. 286 strán.
33. MILL, John Stuart. On Liberty. 3. vydanie. Londýn (Anglicko) : Longman, Green, Longman & Green, 1864. 207 strán.
34. MORGAN, John Coleman. Introductory Lecture, Delivered at the Hahnemann Medical College, of Philadelphia. (USA) : H. & E. F. James, 1867. 18 strán.
35. NIGHTINGALE, Florence. Notes on Nursing. Londýn (Anglicko) : Harrison & Sons, 1909. 111 strán.
36. O'HIGGINS, Harvey Jerrold. The Secret Springs. New York + Londýn : Harper & Brothers Publishers, 1920. 243 strán.
37. OSLER, William. Aequanimitas – With Other Addresses to Medical Students, Nurses and Practitioners of Medicine / The Master-Word in Medicine. Philadelphia (USA) : P. Blackistons Son & Co., 1904. 389 strán.
38. PANÝREK, Duchoslav. Zdraví největší poklad. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : F. Topič, 1909. 93 strán.
39. PARK, Ilsu; LEE, Kyounga. Shifts in total medical expenses by health coverage changes among the low-income, medically vulnerable population in South Korea. Environ Health Prev Med. 2025;30:36. doi: 10.1265/ehpm.24-00409. PMID: 40350288; PMCID: PMC12086097. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC12086097/ pod licenciou CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
40. PAINE, Thomas. Rights of Man – Being an Answer to Mr. Burke's Attack on the French Revolution. Carlisle (Anglicko) : George Kline, 1791. cca. 200 strán.
41. PAYNE, Joseph Frank. Thomas Sydenham. New York (USA) : Longmans, Green & Co., 1900. 264 strán.
42. PLATÓN. Gorgias (W tłómaczeniu polskiém). Krakow (Poľsko) : Stanislaw Siedlecki, 1879. 121 strán.
43. PLATÓN (aka Plato). The Republic – The Statesman. New York + Londýn : M. Walter Dunne, 1901. cca. 470 strán.
44. PLATÓN (aka Plato). The Republic of Plato (Transated into English with Analysis, and Notes). Londýn (Anglicko) : Macmillan and Co. Limited + New York (USA) : The Macmillan Company, 1907. cca. 400 strán.
45. PROCHÁZKA, František. Sociální lékařství / Díl II. – Hygiena práce. Praha (Česko-Slovensko) : Mladá generace lékařů při Ústřední jednotě čsl. lékařů, 1929. 330 strán.
46. RABELAIS, François. Život Gargantuův a Pantagruelův – Kniha první. Praha (Česko-Slovensko) : Vydavatelstvo Družstvevní práce, 1930. 927 strán.
47. RÁDL, Emanuel. Moderní věda – její podstata, methody, výsledky. Praha (Česko-Slovensko) : ČIN, 1926. 289 strán.
48. ROTTERDAMSKÝ, Erasmus. Chvála bláznovství. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : J. Otto, 1912. 163 strán.
49. ROUSSEAU, Jean-Jacques. Emil, čili, O vychování. Přerov (Rakúsko-Uhorsko) : Bayerova moravská knihovna pro náš lid, 1889. 456 strán.
50. SASKA, Leo František. Mythologie Řekův a Římanův. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : I. L. Kober, 1898. 244 strán.
51. SATO, Yukihiro; FUKAI, Kakuhiro; KUNORI, Yuki; YOSHIOKA, Eiji; SAIJO, Yasuaki. Trends in dental expenditures in Japan with a universal health insurance system. PLoS One. 2023 Oct 5;18(10):e0292547. doi: 10.1371/journal.pone.0292547. PMID: 37796959; PMCID: PMC10553203. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC10553203/ pod licenciou CC BY (Creative Commons Attribution) – CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
52. SCHEINPFLUG, Karel. Trhači protěží. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Vilímek, 1920. 174 strán.
53. SCHULTE, Alex; STAIGER, Becky; RODRIGUEZ, Hector P.; BREWSTER, Amanda L. Mission vs. Margin: The Effects of Catholic Health System Ownership on Hospital Operations. Med Care Res Rev. 2025 Dec;82(6):465-476. doi: 10.1177/10775587251355541. Epub 2025 Jul 24. PMID: 40705003; PMCID: PMC12541111. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC12541111/ pod licenciou CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
54. SLADOMEL, Vilém. Moderní humanita. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Papežská knihtiskárna benediktinů rajhradských, 1890. 71 strán.
55. SLAVÍK, Eduard. Světlo v lékařství. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : J. Otto, 1912. 104 strán.
56. SPRENGELL, Conrad Joachim. The Aphorisms of Hippocrates, and the Sentences of Celsus. Londýn (Anglicko) : R. Bonwick, W. Freeman, Tim. Goodwin, John Waltho, Matt. Wotton, John Nicholson, Samuel Manship, Richard Parker, Benj. Tooke and Ralph Smith, 1708. cca. 400 strán.
57. STEDMAN, Thomas Lathrop. Stedman's Medical Dictionary. New York (USA) : William Wood and Company, 1920. 1144 strán.
58. SYDENHAM, Thomas. Opera Universa / The Whole Works (of that excellent practical physician Dr. Thomas Sydenham).Londýn (Anglicko), 1717. 447 strán.
59. ŠRÓBAR, Vávro. Ľudová zdravoveda. 3. vydanie. Bratislava (Česko-Slovensko) : Comenius – litrrárny ústav, 1922. 243 strán.
60. TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. My Confession and The Spirit of Christ's Teaching. New York (USA) : Thomas Y. Crowell & Co., 1897. 242 strán.
61. TOLSTOJ, Lev Nikolajevič. O vědě a umění. Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Dr. Frant. Bačkovský (knihkupec), 1897. 68 strán.
62. ÚLEHLA, Vladimír. Za oponou života – domněnky o podstatě života (Díl první. Život v mysli primitivní a starověké). Praha (Česko-Slovensko) : Život a práce, 1940. 331 strán.
63. VESELÝ, Antonín. Klinické vyšetřovací methody a lékařská technika – učebnice pro posluchače lékařství a příruční kniha pro lékaře (1. Část propaedeutická : methody inspekce, vyšetřování krve, výměšků a výmětů, vyšetřování poruch funkcí orgánů vnitřních). Praha (Česko-Slovensko) : Bursík a Kohout, 1924. 789 strán.
64. VOZKA, Jaroslav. Duchovní revoluce ve Francii XVIII. století. Praha (Česko-Slovensko) : Práce, 1948. 172 strán.
65. WALSH, James Joseph. Old-Time Makers of Medicine (The Story of the Students and Teachers of the Sciences Related to Medicine During the Middle Ages). New York (USA) : Fordham University Press, 1911. 446 strán.
66. WALSH, James Joseph. Psychotherapy (Including the History of the Use of Mental Influence, Directly and indirectly, in Healing and the Principles for the Application of Energies Derived from the Mind to the Treatment of Disease). New York (USA) + Londýn (Anglicko) : D. Appleton and Company, 1912. 806 strán.
67. WARE, John. Discourses on Medical Education, and on the Medical Profession. Boston (USA) : James Munroe and Company, 1847. 113 strán.
68. What We Know About Cancer – A Handbook for the Medical Profession. Ontario (Kanada) : The Provincial Board of Health, 1922. 58 strán.
69. XIN, Jing; HAN, Li. Unexpected consequences of community-based integrated care services reform: increased hospitalization expenses among older adults in China, 2011-2018. Front Public Health. 2026 Mar 18;14:1743279. doi: 10.3389/fpubh.2026.1743279. PMID: 41929902; PMCID: PMC13038613. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC13038613/ pod licenciou CC BY (Creative Commons Attribution) – CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
70. YOU, Shushu; GU, Xiang; SUI, Jing; XIANG, Ziyu; GAO, Fan. Association between depression and health care expenditure in middle-aged and older patients with heart disease. PLoS One. 2025 Jul 17;20(7):e0328491. doi: 10.1371/journal.pone.0328491. PMID: 40674315; PMCID: PMC12270092. Dostupné na: pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC12270092/ pod licenciou CC BY 4.0 (Creative Commons Attribution 4.0 International).
71. YOUNG, John. The Oath of Hippocrates. Glasgow (škótsko) : James Maclehose and Sons, 1900. 12 strán.
72. 460/1992 Zb.: Ústava Slovenskej republiky. Bratislava (Slovensko) : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Dostupné na: slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/

Upozornenie

Prevádzkovateľ portálu „Môcť.sk“ nenesie žiadnu právnu alebo materiálnu zodpovednosť za akékoľvek zdravotné následky, chyby v diagnostike či liečbe vyplývajúce z použitia týchto informácií namiesto odborného lekárskeho posúdenia. Všetky rozhodnutia týkajúce sa ľudského zdravia by mali byť VŽDY konzultované s kvalifikovaným zdravotníckym pracovníkom. Uvedený obsah slúži ako všeobecná edukatívna pomôcka a má výhradne informatívny charakter. Obsah uvedený v tomto informačnom bloku predstavuje obsah vytvorený prevádzkovateľom portálu Môcť.sk, a ako taký nemusí vyjadrovať názory, postupy ani odborné stanoviská konkrétneho lekára.

© Môcť.sk